Florence

„Chorý niekedy túži len po tom, aby sa niekto pri ňom zastavil, len na okamih, aby mu mohol položiť hoci len jedinú otázku... Okolo neho sa však „točí“ plno ľudí ... Zaujímajú sa o jeho pulz, srdce činnosť pľúc, o jeho exkréty... len o neho samého sa nikto nestará, o neho ako osobnosť.“ (Elizabeth Kübler-Ross)

„ Najlepší spôsob, ako porozumieť správaniu sa iného človeka, je pokúsiť sa predstaviť si na jeho mieste samého seba“ (Zgola, 2003, s.19).
Dôležité a prvoradé je, aby sme na nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov hľadeli ako na ostatných ľudí, ako na osobnosti, a to ako na mnohodimenzionálnu entitu, ktorá má psychickú, duchovnú a sociálnu dimenziu. Počas nevyliečiteľnej choroby sa vážne narúša tento rovnovážny stav a jednotlivé dimenzie sa odhalia. Pacient, ktorý potrebuje pomoc, prichádza ako integrovaná jednotka, ako osoba, ako celok, v ktorom niečo nefunguje a často negatívne pôsobí na funkcie psychiky, na duchovnú podstatu a tiež sa odráža v jeho sociálnom prostredí.
Vplyvom choroby sa mení aj osobnosť postihnutého. Niektoré zmeny sú prechodné, iné zasa trvalé. Pacienti sa veľmi často uzatvárajú do seba a môže sa u nich zvýrazniť sebeckosť, kolísanie nálad, pocity zlosti či ľútosti aj strata kontroly nad vlastným životom. Takéto prudké zmeny pocitov pôsobia v konečnom dôsledku na pacienta desivo (Berč, 2008 ,s. 51).
V poslednom čase sa čoraz viac presadzuje holistický pohľad na človeka. Preto je dôležité nezabúdať okrem biologickej stránky aj na psychickú, duchovnú a sociálnu dimenziu a venovať dostatočnú pozornosť komplexnému prístupu k ľudskej osobnosti.
„Uspokojiť všetky potreby umierajúceho a vytvoriť okolo neho atmosféru lásky a pokoja nemôže iba jeden človek. Je potrebná tímová spolupráca zdravotníkov, psychoterapeuta, duchovného, ale i chorého a jeho rodiny a priateľov. Princíp tímovej starostlivosti je veľmi dôležitý, bez ohľadu na to, či sa poskytuje doma, v nemocnici alebo v hospici.“ (Hudáková, 2008, s. 42)
Je známe, že práve biologické potreby sú pri liečbe pacienta považované za najdôležitejšie, niektorí lekári dokonca nepokladajú ostatné potreby za podstatné. Z praxe však vieme, že veľmi dôležité je aj napĺňanie sociálnych, psychologických a spirituálnych potrieb každého aj nevyliečiteľne chorého pacienta (Porubčanová, 2005).
Zaujať adekvátne stanovisko si vyžaduje od sestry osobnú odvahu odkloniť sa od dávno zaužívaných schém, prognostické umenie posúdiť zdravotnú situáciu pacienta a vysoký stupeň empatie a schopnosti poskytnúť ťažko chorým a umierajúcim pocit, že ich osobnosť a všetky želania sú rešpektované, ako i istotu, že v kritických chvíľach nebudú sami a budú zohľadnené ich psychologické, sociálne a spirituálne potreby (Smoleňová, 2005, s. 137).
„Ošetrovateľstvo je náuka o uspokojovaní potrieb jednotlivcov a skupín vzhľadom na ich stav zdravia a podmienky prostredia. “ (Farkašová, 2005, s. 13)

 

Biologické potreby
Pokiaľ nemá pacient žiadne špeciálne priania, je najdôležitejšie plniť prirodzené priania chorého, a to tak, aby bol zachovaný prirodzený biorytmus. Nerušiť nočný kľud podávaním liekov, ktoré nie sú bezpodmienečne nutné, ani žiadnymi hlasnými nočnými kontrolami. Zabezpečiť dostatočný prísun tekutín a prísne kontrolovať množstvo podaných tekutín, pretože nevyliečiteľne chorí a umierajúci pacienti často trpia pocitom smädu, ktorý vymizne až krátko pred smrťou. V tejto súvislosti je dôležitá a veľmi potrebná hygieny ústnej dutiny ako vytieranie bórax-glycerínom, ústnou vodou a častejšie zvlhčovanie tampónom. Chuť do jedla sa u týchto pacientov často mení a tiež je podstatne nižšia, takže je potrebné pacientom vyhovieť.
K biologickým potrebám nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov patrí samozrejme aj potreba celkovej úpravy zovňajšku a každodenná hygiena. Je to veľmi individuálna záležitosť, no pre určitú skupinu ľudí snáď jedna z najdôležitejších, pretože im to dodáva pocit dôstojnosti a sebavedomia. Je preto potrebné pri akejkoľvek intervencii v hygienickej starostlivosti o pacientov rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť, neponižovať ich, nehovoriť o nich v tretej osobe a neignorovať ich prítomnosť.
Veľmi prirodzenou a intímnou potrebou je potreba vylučovania, pri ktorej by mala sestra zabezpečiť pacientovi, ktorý je často inkontinentný, pohodlie, čistotu a intímne prostredie, pretože aj nevyliečiteľne chorí a umierajúci pacienti sú často veľmi citliví a zle znášajú svoju inkontinenciu a pocit nemohúcnosti a vlastnej neschopnosti (Porubčanová, 2005, s. 73–74).   
 

Ilustrační foto (Zdroj: pathwayshealth.blogspot.com)

 

Psychologické potreby
„ Životná pohoda a psychická stabilita osoby sú výsledkom podpory prostredia a podpory špecifických individuálnych kompetencií osoby.“ (Procházková, 2008, s. 13).
Veľmi dôležité je sledovať oblasť myslenia a emócií, ktoré sú v tejto oblasti života človeka predovšetkým negatívne, označované často ako úzkosť a strach. Ide hlavne o pocit tiesne a obáv z vlastnej existencie a z vlastného bytia. Psychická podpora nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov je veľmi dôležitá, pretože strach zo smrti je v tomto prípade väčší ako čokoľvek iné. Ako sa dá týmto pacientom pomôcť? V prvom rade je potrebné ponúknuť im možnosť vyventilovať sa, dať zo seba všetky negatívne emócie. Pacient by mal mať možnosť niekomu sa zveriť zo všetkým, čo ho trápi.
Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti. Je potrebnou psychologickou podporou, a to nezávisle od telesného stavu nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov. Na zachovanie pacientovej ľudskej dôstojnosti je vhodné akceptovať aj jeho časté negatívne nálady a pomáhať mu posilňovať jeho odvahu.
Potreba autonómie čiže právo každého človeka, ako aj nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov, je právo rozhodovať sám za seba. Autonómiu v tomto prípade nechápeme ako nezávislosť, pretože aj pacient, ktorý je odkázaný na pomoc a ošetrovanie od sestier a iných zdravotníckych pracovníkov, môže byť autonómny.
„Sestry musia v rámci uspokojovania psychických potrieb citlivo a empaticky posúdiť, v akej fáze sa pacient nachádza a čo je preňho v danej situácii prioritné.“ (Polhorská, 2006, s. 31).
Veľmi veľkou a azda najrozšírenejšou chybou pri starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov je milosrdná lož predstieraná chorému často trápnym a hlavne ponižujúcim spôsobom. Opakom je nešetrným spôsobom povedaná pravda, ktorá je taktiež nevhodným extrémom.
Psychoterapia. V tejto súvislosti predstavuje psychoterapia liečebné pôsobenie na psychiku pacienta psychologickými prostriedkami. Jej cieľom je odstrániť alebo zmierniť ťažkosti a podľa možnosti odstrániť aj ich príčiny. V priebehu psychoterapie dochádza k zmenám v prežívaní a aj v správaní pacienta.
Znaky psychoterapie spoločné všetkým formám:
* psychoterapeutický vzťah – interpersonálna väzba medzi pacientom a sestrou má veľký význam, lebo je v ňom obsiahnutá dôvera zo strany pacienta k sestre a u sestry predpokladá pochopenie pacienta a dodržanie profesionálnej etiky;
* prostredie psychoterapie – dáva pacientovi pocit bezpečia, istoty a úkrytu pred vonkajším svetom, a to bez pocitu spoločenského ohrozenia;
* racionálne výklady a mýty – zahrňujú ucelené chápanie choroby a zdravia a poskytujú pre pacienta základný rámec pochopenia jeho ťažkostí (Tvrdá, 2006).
„ Aby bola psychoterapia somaticky chorých účinná, je potrebné, aby zahŕňala tieto komponenty: sociálnu podporu, existencie emócií, kognitívnu rekonštrukciu, tréning kopingových zručností. Účinným faktorom psychoterapie je odtabuizovanie umierania.“ (Tvrdá, 2006, s. 29)

 

Ilustrační foto (Zdroj: pravo-medicina.sk/detail-aktuality?new_id=239)

 

Sociálne potreby
Keďže je človek spoločenská bytosť a potrebuje ľudí na to, aby žil, rovnako izolovane nechce ani trpieť či dokonca umierať. Veľmi dôležitú úlohu u nevyliečiteľne chorých a umierajúcich pacientov zohrávajú hlavne rodinní príslušníci, priatelia a podporné osoby.
Každý človek má potrebu sociálneho kontaktu a komunikácie. Tu však môže nastať problém, ak v komunikácií nevie nájsť so svojimi blízkymi spoločné témy, pretože pacient je obmedzený len na prostredie daného zariadenia a dianie v ňom (Porubčanová, 2005).
Príbuzní môžu pomáhať pri osobnej hygiene, pri jedení a podobne, no vždy len pod vedením sestry. Najdôležitejšie však je, aby rodina chorého bola v čase potreby nablízku. Zomierajúcemu môže pomôcť najbližší, ak ho bude držať za ruku, ak mu utrie čelo podá pohár vody, upraví mu vlasy. Pocit zomierajúceho, že má pri sebe niekoho blízkeho, sa nedá nahradiť ani najdokonalejšou zdravotníckou starostlivosťou. Zomieranie je súčasťou života. Pre odchádzajúceho človeka treba urobiť všetko, aby sme mu posledné chvíle na tomto svete uľahčili (Litomerický, 1992).
Sociálny kontakt je vhodné zabezpečiť pre pacienta v čo najkratšom čase od začiatku hospitalizácie. Je dôležité myslieť na to, že pacient možno nedokončil začatú prácu, nedostaval dom či chalupu, nestihol zabezpečiť rodinu či deti. Mnohé tieto a iné problémy súvisiace s aktuálnou sociálnou situáciou môžu nevyliečiteľne chorého pacienta trápiť. Aby bol pacient schopný napĺňať si svoje sociálne potreby, musí mať určitú sociálnu podporu.
Sociálnu podporu možno zvýšiť aj prostredníctvom podporných skupín, ktoré zahŕňajú emocionálnu podporu, informácie o ochorení, nácvik schopností, ako zvládať ochorenie, relaxáciu pre zvládanie bolesti alebo invalidity. Niektoré výskumy naznačujú, že práve sociálna podpora môže mať priaznivý dopad aj na fyzické zdravie pacienta, pretože stimuluje imunitu. Naopak neprítomnosť sociálnej podpory alebo strata pre pacienta významnej osoby sa stávajú ďalším stresorom.
Ako môže sestra nevyliečiteľne chorému a umierajúcemu pacientovi pomôcť:
* usmerňuje ho tak, aby dokázal prijať svoju chorobu;
* orientuje ho, aby vedel rozlíšiť, čo sa dá zmeniť, a čo nie;
* povzbudzuje jeho záujem o okolie, aby sa neuzatváral do seba;
* kontaktuje ho s ostatnými pacientmi s podobnými problémami;
* stimuluje príbuzných k častým návštevám;
* pomáha pacientovi vytýčiť si reálne krátkodobé ciele, ktoré by dávali ešte jeho životu zmysel;
* orientuje ciele pacienta na prítomnosť, nie na budúcnosť;
* nevyhýba sa téme smrti, ak má pacient potrebu o nej hovoriť;
* stimuluje rozhovory bilančného charakteru, v ktorých zdôrazňuje pozitíva života terminálne chorých;
* je zodpovedná, súcitná, empatická, úprimná, pravdovravná (Simočková, 2002).

 

Spirituálne – duchovné potreby
Potreby človeka, tak ako jeho myšlienky i celkový stav sa v priebehu choroby menia. Spočiatku kladie každý človek dôraz na biologické potreby a až v záverečnej fáze sa do popredia dostávajú spirituálne či duchovné potreby. Aj Maslow usporiadal svoju hierarchiu potrieb od biologických, sociálnych, po duchovné, spirituálne, až po samotnú sebarealizáciu a sebaúctu. Aj nevyliečiteľne chorý človek môže dosiahnuť sebarealizáciu, ako istý český redaktor, ktorý v domácej paliatívnej starostlivosti vďaka mobilnému hospicu aj v pokročilom štádiu ochorenia vysielal v rádiu pre svojich poslucháčov a napísal, ako manželka povedala, „svoje najúžasnejšie diela v živote“.
„Duchovné potreby sú súčasťou osobnosti človeka. Spiritualita umožňuje človeku prežívať aj úplný záver života bez zbytočných negatívnych emócií, strachu zo smrti a hostility voči svojmu sociálnemu prostrediu. Úlohou sestry je rešpektovať priania pacienta v oblasti spirituálnych potrieb, privolať kňaza k lôžku alebo pacientovi umožniť účasť na náboženskom obrade.“ (Švantnerová, 2008, s. 41).
Kozierová uvádza dve definície duchovných potrieb:
* narušenie životného princípu, ktorý preniká celou ľudskou bytosťou a integruje, transcenduje biologickú a psychologickú podstatu jedinca;
* stav, pri ktorom má jedinec reálne alebo potenciálne narušenú vieru v systémy hodnôt, ktoré mu poskytujú silu, nádej a zmysel života.
Niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že spirituálne potreby majú iba veriaci. Nie je to pravda, pretože spirituálnu stránku osobnosti má každý človek. Paliatívna starostlivosť rešpektuje vieru pacienta i jeho rodiny a snaží sa napĺňať osobné filozofické, morálne a náboženské potreby pacientov i rodinných príslušníkov (Porubčanová, 2005).
„Viera môže byť pre umierajúceho či nevyliečiteľne chorého človeka zdrojom sily. Mylnou predstavou však je, že nábožensky založený človek sa automaticky bezstarostne vyrovnáva so svojím utrpením.“ (Čižmáriková, 2005 s. 32)
Rozoznávame tri postoje veriaceho k utrpeniu:
* „pro Deo“ – utrpenie v priamej súvislosti s vinou a s hriechom, čo môže zhoršovať situáciu chorého, vedie k sebaobviňovaniu, pasivite a k neschopnosti liečiť sa;
* „contra Deum“ – opačná reakcia, pri ktorej sa pacient obracia proti Bohu, obviňovanie Boha, strata viery;
* „ad Deum“ – obracanie sa na Boha s prosbou o pomoc a prekonanie utrpenia.
Dôležitým aspektom duchovnej starostlivosti o umierajúcich pacientov je vytvorenie kontaktu s chorým a aktívna účasť sestry, ktorá má pozitívny vplyv na psychiku. V tomto procese má sestra cieľmi náročnú pozíciu, pretože nevedomosť alebo neochota podieľať sa na uspokojovaní duchovných potrieb, ako aj osobné zlyhanie zdravotníckych pracovníkov, môže byť u zomierajúceho pacienta jedinečné, bez možnosti akejkoľvek opravy. Preto vytvorenie harmonického prostredia s príjemnou atmosférou je základom starostlivosti o chorého s rešpektovaním jeho potrieb, vrátane duchovných (Magurová, 2006).

 

Literatúra:
Berč A, Palková Ľ. Onkologické ošetrovateľstvo I. Košice: ZZ design studio, 2008, 182 s. ISBN 978-80-969605-3-8.
Čižmáriková I. Psychológia umierajúceho. Sestra a lekár v praxi. č. 9, roč. IV, 2005, s. 32–33. ISSN 1335-9444.
Farkašová D et al. Ošetrovateľstvo – teória. Martin: Osveta, 2005, 216 s. ISBN 80-8063-182-4.
Hudáková Z. Sprevádzanie pozostalých. Sestra a lekár v praxi, č. 3-4 roč. VII, 2008, s. 42. ISSN 1335-9444.
Litomerický Š. Geriatria pre sestry. Martin: Osveta, 1992, 275 s. ISBN 80-217-0499-3.
Magurová D, Kapová S. Duchovná starostlivosť o umierajúcich. Sestra a lekár v praxi, č.7–8. roč.V, 2006, s. 39–40. ISSN 1335-9444
Polhorská, M, Schmidtová Z, Zrubcová D. Multidisciplinárna podpora. In: Sestra a lekár v praxi, č. 7–8, roč. V, 2006, s. 31. ISSN 1335-9444
Porubčanová P. Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti. Trnava: Spolok Sv. Vojtecha, 2005, 277 s. ISBN 80-7162-581-7.
Procházková E. Nové trendy v poskytování dlouhodobé péče. In: Sestra a lekár v praxi, č. 3–4, roč. VII, 2008, s. 12–13. ISSN 1335 – 9444.
Simočková V. Zabrániť rutine. In: Sestra a lekár v praxi, č. 12, roč. I, 2002, s. 38. ISSN 1335-9444.
Švantnerová O. Profesionálne a ľudsky. In: Sestra a lekár v praxi, č. 3–4, roč. VII, 2008, s. 41. ISSN 1335 – 9444.
Tvrdá G. Psychoterapeutické prístupy k onkologickému pacientovi. In: Sestra a lekár v praxi, č. 7–8, roč. V, 2006, s. 28–29. ISSN 1335-9444.
Zgola JM. Úspěšná péče o člověka s demencí. Praha: Grada, 2003, 232 s. ISBN 80-247-0183-9.

 

Mgr. Viktória Lukacková, Nemocnica A. Leňa Humenné, COS – centrálne operačné sály, Humenné, SR

 

Ilustrační foto nahoře - Zdroj: medicine.unm.edu