Možnosti prevencie syndrómu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov pri ošetrovaní chorých v terminálnom štádiu ochorení

Súhrn: Súčasná doba si vyžaduje výkonných zdravotníckych pracovníkov, ktorí musia často vykonávať fyzicky a psychic­ky náročnú prácu. Extrémne psychicky a fyzicky náročná je práca s chorými v terminálnom štádiu ochorenia, čo často vedie k syndromu vyhorenia.

Klučové slová: terminálne štádium ochorenia - syndrom vyhorenia - fyzická a psychická práca.

Prevention possibilities of burnout syndrom in health care professionals in treating terminally ill patients

Summary: Current time requires an executive health care providers, who often have to exercise mentally and physically difficult work. This is especially true in case of patients in the terminal stage of disease. A health care often leads to the burnout of providers.

Keywords: terminal stage of disease - burnout - mental and physical work.

Vymedzenie pojmu syndrom vyhorenia

Prvé známky o syndrome vyhorenia boli publikované v USA v rokoch 1974­1975, keď pojem syndrom vyhorenia ako prvý zaviedol H. J. Freudenberger. Jeho definícia z roku 1980 uvádza, že vyhorenie predstavuje „stav únavy a frustrácie, navodený úplným oddaním sa veci, spósobu života či vzťahu, ktorý však nesplnil svoje očakávania" (Notová, 2004, s. 44).

Najčastejšie citovaná definícia vo výskume syndromu vyhorenia, ktorú sformulovala v roku 1981 Christina Maslach, hovorí: „Burnout je psychologický syndrom emocionálneho vyčerpania a poklesu osobnostnej výkonnosti, ktorý sa može objaviť u osob, ktorých profesia zahřňa prácu s luďmi."

Libigerová (1999) konštatuje, že vyhorenie nepredstavuje aktuálny stav „tu a teraz", ale proces, ktorý má svoj priebeh. Objavuje sa ako dosledok chronickej emocionálnej záťaže spojenej s dlhodobým a intenzívnym nasadením pre druhých ludí. Syndrom vyhorenia sa objavuje v profesiách, ktoré sú charakterizované vysokou pracovnou náročnosťou, intenzívnym kontaktom medzi luďmi a neadekvátnym ohodnotením. Ohrozené sú najma profesie, ktoré pracujú s luďmi - zdravotníci, učitelia, sociálni pracovní­ci, psychológovia, psychoterapeuti, ale aj advokáti, policajti, pracovníci pošt, dispečeri, športovci, podnikatelia.

Na vzniku syndromu vyhorenia sa u sestier móžu podielať:

1. Frustrácia - neuspokojenie potreby spoločenského uznania, rešpektu. Status sesterského povolania utrpel v minulých rokoch výrazný úpadok.

2. Negatívne vzťahy v rámci zdravotníckeho tímu - nedostatok pozitívnej spatnej vazby od vedúcich pracovníkov, nízka vzájomná úcta pracovníkov, ponižovanie a neuznanie prednosti a schopnosti u kolegov navzájom.

3.  Prílišná emocionálna záťaž v rámci interakcie sestra - pacient - bezprostredný kontakt s pacientmi, pričom predmet ich vzájomného kon­taktu má vačšinou nepríjemný charak­ter: choroba, bolesť, utrpenie, nezlepšovanie zdravotného stavu pacienta.

4. Vplyv prostredia, pracovných podmienok a organizácie práce - nezmyselnosť požiadaviek, vyžadovanie čoraz vačšej zodpovednosti, prenášanie zodpovednosti na sestru mimo jej kompetencií.

5.  Nereálne očakávania a strata ideálov pri vstupe do zamestnania.

Sestra je pri nástupe do práce plná ideálov, odhodlaná napíňať ambície pomo­ci pacientom, avšak v práci sa stretáva často s bolesťou, smrťou, utrpením, čo ju velmi často oberá o ilúzie.

Prejavy syndromu vyhorenia

1. Somatické prejavy

Poruchy spánku: poruchy súvisiace s usínaním alebo skorým zobúdzaním, nepokojný spánok počas noci, zlé sny, pocit únavy po prebudení, neschopnosť odpočívať.

Poruchy príjmu potravy: nechu­tenstvo, chudnutie, hladovanie, ktoré neskor prechádza do prejedania sa, prípadne sa človek prejedá trvalo, kolísanie hmotnosti - rýchle priberanie alebo chudnutie.

Bolesti hlavy: príznaky migrény alebo menšia intenzita bolesti hlavy.

Bolesti chrbtice: bolesti v krčnej alebo krížovej časti chrbtice, napatie prerastajúce do tenzie chrbtových svalov, zvýšené svalové napatie, strata telesnej sily.

Tráviace problémy: bolesť žalúdka, časté zvracanie, nevolnosť, časté hnačky alebo zápchy (Krajčiová, 2006).

2. Psychické prejavy

Jedným z ďalších príznakov syndrómu vyhorenia sú psychické prejavy, ktoré závisia od stupňa vyťaženia psy­chických, fyzických a emocionálnych síl jednotlivca. Patria medzi ne tieto prejavy:

Depresia, ktorá má podoby cynizmu, beznádeje, frustrácia sposobená neuspokojením z práce, ktorú sestra vykonáva. Striedanie nálad: zvýšené emočné úsilie s nasledovným vyčerpaním.

Strata záujmu o to, čomu predtým človek venoval pozornosť, čo ho tešilo, zaujímalo - všetko sa zužuje na nenávidenú a zároveň milovanú prácu.

Pocit nedostatku energie, ktorý sestry a ostatní zdravotnícki pra­covníci zažívajú pri pomerne bezvýznamnej záťaži.

Nespokojnosť so sebou, so svojím životom, so svojím okolím, s prácou. Človek sa cíti „iný", nie je spokojný sám so sebou, uzatvára sa pred vonkajším svetom, vytvára si vnútorný svet, v ktorom sa vracia do minu­losti, prehodnocuje svoje schopnosti, prácu, zmysel života so súčasným stavom. Prežívanie a správanie zdravot­níka je výrazne ovplyvňované neuspo­kojením z práce (Krajčiová, 2006).

3. Sociálne prejavy

Okrem somatických a psychických prejavov sa prejavuje syndróm vyhorenia aj v sociálnej stránke človeka. Dochádza k nasledujúcim sociálnym prejavom:

Obmedzovanie sociálnych kontaktov, ktoré má podobu upnutia sa na jednu osobu alebo úplnej sociálnej izolácie.

Necitlivý prístup ku klientom a pacientom: sarkazmus, skrytý sadizmus, neschopnosť empatie, netrpezlivosť, irónia, necitlivé zaobchádzanie s pacientom, vyhýbanie sa pacientom a uspokojovaniu ich potrieb.

Neochota vo vzťahu k spolupracovníkom, neochota spolupracovať a prisposobiť sa.

Depersonalizácia: intenzívny negatívny postoj k sebe, pacientovi, k práci, k životu, necitlivé a neosobné správanie k iným osobám, sebaponižovanie, sebaironizácia.

Štádia vývoja syndromu vyhorenia u zdravotníkov

Existujú rozne modely vyhorenia podla roznych autorov. Uvádzame mo­del Kopřivu (1997), ktorý v knihe Lid­ský vztah jako součást profese opisu­je syndróm vyhorenia ako stav dlhodobej zápornej energetickej bilancie, kedy človek nemá zdroje radosti, kedy nie je dobre zakotvený vo vlastnom te­le. Autor popisuje tri cesty, ktoré vedú k vyhoreniu: strata ideálov, workoholizmus, „teror príležitostí".

Strata ideálov. Kto horí, može vyhorieť. Každú novú cestu sprevádza nadšenie, radosť z novej práce. Práca ho teší, vidí v nej zmysel. Postupne sa zjavujú problémy. Mnohé ciele sa odďalujú, ukážu sa ako nedosiahnutelné. Dochádza k strate sebadovery, narastajúce velké zaťaženie pomáha od negatívnych myšlienok, avšak zaťaženie viac a viac vyčerpáva, nakoniec vedie k vyhoreniu. Povolanie stratilo zmysel.

Pojem workoholizmus chápeme ako závislosť na práci. Človek má neustálu chuť intenzívnejšie pracovať s vačším nasadením bez odpočinku. V takom prípade dochádza velmi lahko k syndromu vyhorenia. Túto závislosť je potrebné liečiť postupným obmedzovaním práce.

Teror príležitostí. Každá nová práca prináša nové pracovné príležitosti. Práca prináša nové problémy, úskalia, uberá z volného času. Jedinec nemá čas na bežné veci, podujatia, na svoj vlastný život. Neschopnosť zorganizovať pracovný čas vedie taktiež k syndrómu vyhorenia. Človeku chýba odhad vo vzťahu k pracovným aktivi­tám, čo vyžaduje kolko času.

Prevencia syndromu vyhorenia

Možnosti prevencie a zvládania syndrómu vyhorenia z hladiska ohroze­ných osob - zdravotníkov sú:

1.   Vyvážený životný štýl (dodržiavanie zásad psychohygieny - spánok, aktívny pohyb);

2.   naučiť sa odpočívať (meditovanie);

3.   mať útočisko (pestovanie širšej sociálnej podpory);

4.   pestovanie priatelských vzťahov na pracovisku (vyhýbať sa len úradným rozhovorom);

5.   dosledné plánovanie „úteku" (relaxačných aktivít);

6.   udržiavanie vzdialenosti od pacientov (hranice);

7.   obmieňanie pracovných postupov (vyhýbanie sa rutine), učiť sa efektívne zvládať stres,

8.   zlepšovať komunikačné schopnosti (asertivita, riešenie konfliktov, vyjadrovanie a adekvátna ventilácia emócií);

9.   pestovanie záujmov (robiť niečo len pre potešenie);

10. permanentná edukácia;

11. odmena za úspechy.

K relaxačným aktivitám možeme zaradiť prechádzky, ktoré uvolňujú myšlienky a pomáhajú „prečistiť" mysel.

Dodržiavanie hraníc. Stretávanie sa s luďmi v núdzi nosí so sebou urči­té nebezpečenstvo - vytvárajú sa vzťahy založené len na súcite a lútosti. Nedostatočným odstupom sa znemožňu­je správne riešenie problémov, pretože nie sú viditelné súvislosti a možnosti. Sebavzdelávanie. Odborné predpoklady zahrnujú odborné vedomosti a praktické zručnosti nadobudnuté počas štúdia a profesionálnej praxe. Venovať sa koníčkom a aktivitám, ktoré pozitívne ovplyvňujú, pomáhajú, zachovávajú optimizmus.

Osvojiť si zdravý životný štýl znamená vylúčenie nezdravých návykov, ako sú: fajčenie, nadmerné užívanie alkoholických nápojov a liekov (Loulová, 2002).

Pracovná záťaž v hospicovej starostlivosti

Starostlivosť o umierajúceho kladie predovšetkým nároky na emočné schopnosti, to znamená na citovú stránku, a nie na odborné znalosti. Umierajúceho pa­cienta nezaujímajú odborné vedomosti, ale správanie a postoj. Zdravotnícky pracovník by sa nemal skrývať za svoj profesionálny postoj, ale musí vystupovať ako osoba so silnými i slabými stránkami a zvláštnosťami. Mal by vnímať svoje pocity (hnev, súcit, úzkosť, sympatiu) počas paliatívnej starostlivosti o umierajúceho pacienta, naučiť sa s nimi zaobchádzať, neprenášať ich pri styku s pacientom bez kontroly, čo síce nie je lahká vec, ale terapeuticky nevyhnutná úloha. Umierajúci hladá komunikáciu a výmenu myšlienok s luďmi okolo seba ešte zúfalejšie než iní pacienti. Starostlivosť o umierajúcich pacientov je intímne spojená s požiadavkami na sebautváranie a sebaformovanie osobnos­ti zdravotníckeho pracovníka (Gulášová, 2009). V terminálnom štádiu je vzťah ošetrujúcich k umierajúcemu individuálny. Dochádza k zmene psychiky. Časť chorých umiera nevyrovnaná so svojím osudom. Povinnosťou všetkých zdravotníckych pracovníkov je zaistiť dostojné umieranie a smrť (Tvrdá, 2006, s. 29).

Prieskum informovanosti o prevencii syndromu vyhorenia u pracovníkov v hospici

Prieskumný problém: Aká je úroveň uplatňovania prevencie syndrómu vyhorenia v ošetrovatelskej praxi u zdravotníckych pracovníkov v hospicoch? Ciel prieskumu:

•     Zistiť informovanost' o prevencii syndromu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v hospicoch;

•     zistiť výskyt prejavov syndromu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov v hospicoch;

•     zistiť realizáciu prevencie syndromu vyhorenia zo strany manažmentu.

Charakteristika vzorky respondentov: Prieskum bol realizovaný vo vybraných hospicoch SR. Náhod­ným výberom bolo vybraných 50 zdravotníckych pracovníkov (sestry a lekári). Prieskumnú vzorku tvorilo 90 % ženského pohlavia a 10 % mužského pohlavia.

Metodológia prieskumu: Informácie týkajúce sa prevencie syndrómu vyhorenia v empirickej časti sme získali od zdravotníckych pracovníkov prostredníctvom exploračnej metódy - dotazníkom. Pri spracovaní výsledkov prieskumu sme použili ručný sposob spracovania. Výsledky sme získali pomocou metódy matematicko-štatistického spracovania údajov.

Interpretácia a analýza výsledkov

Položky týkajúce sa identifikačných údajov mali pre našu potrebu informatívny charakter. Vzhladom na kvantitatívne vymedzenie údajov, percentuálne výpočty budeme zaokrúhlovať na celé číslo.

Poznáte prejavy syndrómu vyhorenia? 50 opýtaných zdravotníckych pracovníkov na túto otázku odpovedalo tak­to: 76 % odpovedalo áno a 24 % nie. Psychická a fyzická záťaž pracovníkov pracujúcich v hospicoch je význam­ná, je preto pomerne znepokojujúce, že 24 % respondentov nepozná prejavy syndrómu vyhorenia. Možno sa tu domnievať, že úroveň informácií sestier v oblasti psychológie je nízka.

Ak áno, vymenujte niekolko prejavov syndrómu vyhorenia. 76 % zdravotníckych pracovníkov na túto otázku odpovedalo takto: 36 % apatia, 22 % agresivita, 14 % vyčerpanie, 14 % depresia. V tejto položke sme predpokladali konkrétnejšie pomenovanie ťažkostí a problémov, ktoré sprevádzajú vyhorenie, pretože pro­blém syndrómu je rozsiahlejší. Takéto nepresné ponímanie nesie so sebou výraznejšie riziko objavenia sa ťažkostí, ktoré nie sú včas odhalené.

Dodržiavam zásady správnej psychohygieny. 50 zdravotníckych pracovníkov na túto otázku odpovedalo takto: 32 % čas­to, 34 % občas, 22 % niekedy, 12 % zriedka a 0 % nikdy. Je síce potešujúca skutočnosť, že vačšina sestier dodržiava zásady psychohygieny, či už čas­to, alebo občas, ale odpovede zriedka či niekedy nie sú uspokojivé. Možno konštatovať, že zdravotnícki pracovní­ci by mali na pregraduálnej aj v postgraduálnej úrovni byť schopní intenzívnejšie získavať informácie o rizi­kách, ktoré súvisia s ich povolaním, a ako sa im vyhnúť.

Využívam prvky meditácie alebo zamyslenia sa počas pracovnej doby. 50 zdravotníckych pracovníkov na túto otázku odpovedalo takto: 24 % čas­to, 28 % občas, 18 % niekedy, 16 % zriedka a 14 % nikdy.

Vo volnom čase sa venujem svojim zálubám. 50 zdravotníckych pracovníkov na túto otázku odpovedalo takto: 32 % čas­to, 36 % občas, 14 % niekedy, 18 % zriedka a 0 % nikdy. Záujmy tvoria u človeka základňu sebakoncepcie, sú motiváciou pre lepší pracovný výkon, sú tým, čo nás obohacuje, upokojuje a dáva životu širšiu dimenziu, je ne­vyhnutné ich pestovať od útleho veku, rozvíjať ich a relaxovať prostredníc-tvom nich vo volnom čase.

Dodržiavam si zdravý odstup od pacientov. 50 zdravotníckych pracovníkov na túto otázku odpovedalo takto: 26 % čas­to, 34 % občas, 26 % niekedy, 10 % zriedka a 4 % nikdy. Pacienti sú ludia v núdzi, ktorí sú často utrápení, ubolení, odkázaní na pomoc. Preto sa vel­mi často vytvára medzi sestrou a pacientom špecifický vzťah, v ktorom je enormne velký emocionálny náboj, na jednej strane obohacujúci, na strane druhej vyčerpávajúci osobnosť sestry.

Pri pracovných poradách mám mož­nost' vyjadriť svoj názor. 50 zdravotníckych pracovníkov na túto otázku odpovedalo takto: 52 % často, 16 % občas, 18 % niekedy, 12 % zriedka a 2 % nikdy. Asertivita v práci zdravotníckeho pracovníka je jedným z pred-pokladov úspešnej sebakoncepcie, preto ju treba posilňovať, usmerňovať a predovšetkým presadzovať v práci aj v osobnom živote. Výsledky prieskumu sú pomerne znepokojujúce, pretože iba 50 % respondentov vyjadrí svoj názor.

Diskusia k prieskumnej časti

Z hladiska stanovených a preskúmaných cielov, ktoré sme si stanovili v našej práci, sme došli k nasledovným záverom:

Ciel č. 1: Zistiť informovanosť o prevencii syndrómu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v hospicoch - vačšina zdravotníckych pracovníkov je dostatočne informovaná o syndróme vyhorenia a o jeho prevencii. Aj napriek vačšine pracovníkov, ktorá je informova­ná o danom syndróme, nachádza sa určité množstvo pracovníkov, ktorí spomínaný syndróm nepoznajú. Křivohlavý (2002) konštatuje, že zdravotnícki pracovníci sú extrémne čas­to konfrontovaní s náročnými záťažovými situáciami. Zvládať ich je možné poznaním faktorov a ich elimináciou.

Haškovcová (2002) sa domnieva, že syndróm vyhorenia výrazne vplýva na morálny profil osobnosti každé­ho zo zainteresovaných.

Ciel č. 2: Zistiť výskyt prejavov syndrómu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov v hospicoch, keďže vačšina zdravotníckych zamestnancov pozná iba niektoré prejavy syndrómu vyhorenia - je potrebné informovať o všetkých možných prejavoch, príznakoch. Neznamená to, že syndróm vyhorenia sa prejavuje iba po emocionálnej stránke. Je doležité poznať všetky faktory prejavu syndrómu vyhorenia, to znamená fyzickú a sociálnu stránku. Vačšina opýtaných vnímala syndróm vyhorenia ako syndróm prejavujúci sa v osobnostnej stránke, v emocionálnom rozpoložení. Základom je uvedomovanie si vlastných potrieb, stanovenie si svojich životných hodnot a rešpek-tovanie vlastnej osobnosti. V roku 2009 bol realizovaný prieskum monitorujúci syndróm vyhorenia u pracovníkov na chirurgických pracoviskách, kde bolo konštatované, že vý­skyt syndrómu vyhorenia je častý zvlášť vo vekovej kategorii nad 45 rokov, teda vtedy, keď sestry vykonávajú svoju prácu rutinne a miera očakávania zlepšenia pracovných podmienok je už pomerne nízka .

Ciel č. 3: Zistiť, ako je realizova­ná prevencia syndrómu vyhorenia zo strany manažmentu - najčastejšou prevenciou zo strany manažmentu, častokrát aj jedinou, je vedenie hro­madných porád, pri ktorých má vo vačšine prípadov zamestnanec možnosť vyjadriť svoj názor. Je to však nedostačujúca prevencia, pretože z vlastného pozorovania a rozhovorov vieme, že pracovné nasadenie a tempo, ktorým zdravotnícky personál žije, je velmi vyčerpávajúce, odoberá vela energie a síl. Základom preventívnych opatrení je realizácia potrieb zdravotníckych zamestnancov, zníženie dížky pracovnej doby, zvýšenie počtu pracovníkov, vačšia verejná osveta o doležitosti dobrovolníckej činnosti v hospicoch, výraznejšie pracovné ohodnotenie všetkých pracovníkov v hospici. Suchanová (2005) uvádza, že profesia sestry sa nedá vykonávať mechanicky bez osobného zaujatia a bez citovej an­gažovanosti. Fenoménom moderného ošetrovatelstva je skvalitňovanie ošetrovatelskej starostlivosti, ktoré sa ale nezaobíde bez rizík psychickej a fyzickej záťaže. Nemožno teda tento fakt podceňovať, naopak zvlášť manažment daných pracovísk by sa mal zamerať na jeho prevenciu, mapovať je­ho výskyt, a tým vyhladávať rizikových jednotlivcov, poskytnúť včasnú pomoc, a tak zabrániť jeho ďalekosiahlym následkom.

Návrhy a odporúčania pre prax

Na základe získaných výsledkov re­alizovaného prieskumu v rámci pro­blematiky prevencie syndrómu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov pracujúcich v hospicoch navrhujeme: 

•     poznať příčiny, ktoré vedú k syn­dromu vyhorenia, aby sa mu dalo predísť;

•     uvedomiť si hranice samoliečenia a vyhladať odbornú pomoc;

•     pochopiť dóležitosť starostlivosti o seba samého, ak sa chceme starať o druhých;

•     nestotožňovať sa s pacientovým ochorením;

•     stanoviť dosiahnutelné osobné a profesionálne ciele;

•   ďalej sa vzdelávať, zistiť možnos­ti profesionálneho rastu a ďalšieho vzdelávania v pracovnom procese;

•     akceptovať prirodzené limity človeka, efektívne zaobchádzať s časom;

•     zlepšiť úroveň vedomostí prostredníctvom interných školení, ďalšieho vzdelávania, seminárov a pracovných stretnutí;

•     vytvárať projekty v oblasti prevencie syndrómu vyhorenia;

•     nebáť sa zmien, pozitívne ich prijímať, vnímať ich ako výzvy;

•     uplatňovať asertívne práva v praxi;

•   naučiť sa rozpoznávať potreby svojho tela a rešpektovať ich, naučiť sa relaxovať, dobre si rozplánovať vol­ný čas, udržiavať sa v dobrej fyzickej kondícii aktívnym a zdravým životným štýlom;

•     pestovať koníčky, pravidelne robiť niečo pre svoje potešenie.

Záver

V zdravotníckych profesiách sa s prejavmi syndrómu vyhorenia počíta ako s následkom zvýšeného pracovného stresu. Zodpovednosť za životy a pohodu pacienta móže byť na jednej strane zdrojom uspokojenia z práce, na druhej strane sa zdravotnícky per­sonál cíti vyčerpaný alebo prepracovaný. Záverom možno zhrnúť, že fak­tory ako sociálna opora, lepšie platové ohodnotenie, nižší vek a s ním spoje­ná kratšia prax v odbore sú spojené s nižším rizikom vyhorenia. Podobné osobnostné faktory, ako sú nízka úro­veň emocionálnej lability a sociálna vnímavosť, móžu preventívne pósobiť vo vzťahu k vyhoreniu.

PhDr. Iveta Ondriová, Ph.D., PU v Prešove, Fakulta zdravotníctva

Literatura:

1.  Bartošíková L. O syndromu vyhoření. Brno: NCONZO, 2006, 85 s. ISBN 80­7013-439-9.

2.  Gulášová I. Psychologický prístup a zásady komunikácie s umierajúcim pacientom. ISSN 1335-5090. In: Revue ošetrovatelstva a laboratórnych meto­dik, roč. IX, č.3/2003, s. 71-72.

3. Haškovcová, H. Lékařská etika. Praha: Galén, 2002, 271s. ISBN 80-7262-132-7.

4.  Holeksová T. Ležící nemocný člověk v domácím prostředí. Praha: Grada Publishing, 2002, 92 s. ISBN 80-247­0212-6.

5.  Hubačová L, Ritter J. Pracovná záťaž ošetrovatelského personálu v do-movoch opatrovatelskej služby. ISSN 1335-5090. In: Revue ošetrovatelstva a laboratórnych metodík, roč. X, č. 3/2004, s. 97-101.

6. Kopřiva K. Lidský vztah jako součást profese. Praha: Portál, s. r. o., 2000, 148 s. ISBN 80-7178-429-X.

7. Kováčiková B. Pacient - choroba - sestra. ISSN 1335-5090. In: Revue ošetrovatelstva, sociálnej práce a laboratórnych metodík, roč. XII, č. 3/2006, s. 157.

8. Krajčiová E. Burn-out syndrom. ISSN 1335-9444. In Sestra, č. 5-6/ 2006, s.28-29.

9. Křivohlavý J. Psychologie nemoci. Praha: Grada, 2002.198 s. ISBN 80-247-0179-0.

10.  Libigerová E. Syndrom profesionál­neho vyhoření. Praha: Praktický lékař, 1999, 186-190 s. ISBN 0032 - 6739.

11.  Loulová R. Domácí lékař pro ženy. Praha: Columbius, 2003, 551 s. ISBN 80-7309-342-1.

12.  Miklovičová E, Puškarová R, Zvalová D. Niektoré aspekty sesterského povolania. ISSN 1335- 9444. In Sestra, č. 9-10/2007, s. 6-9.

13. Notová P. Syndrom vyhorenia - pilotná štúdia. ISSN 1335-9444. In: Sestra, č. 4/2004, s. 44-5.

14. Pavelová II, Poledníková II, Slamková A. Postavenie príbuzných zomierajúcich pacientov. ISSN 1335-9444. In: Sestra, č. 7-8/2006, s. 36-37.

15.  Slaninková E. Náročnosť psychologic­kého prístupu komunikácie a práce sestry s umierajúcim pacientom. ISSN 1335-5090. In: Revue ošetrovatelstva, sociálnej práce a laboratórnych meto­dík, roč. XII, č.1/2006, s. 57-59.

16.  Suchanová R. Psychosociálne aspekty bolesti. In: Sestra, č.3/2004, s. 20-21.

17.  Šišláková P. Udržování duševního zdra­ví sestry. ISSN 1210- 0404. In: Sestra, č. 7-8/2006, s. 20.

18.  Špatenková N. Jak řeší krizi moderní žena. Praha: Grada Publishing, 2006, 155 s. ISBN 80-247-1202-4.

19.  Vašková Z. Lékaři a sestry... máme v sobě empatii? ISSN 1210- 0404. In: Sestra, č.11/2006, s. 23.

Recenzovali:

MUDr. Tomáš Uher, Neurologické odděle­ní, FN Na Bulovce, Praha 8

PhDr. Ivana Ivanová,, Stredná zdravotnícka škola, Košice

 

• tisk
• předplatit si