Riziko syndrómu vyhorenia u sestier pracujúcich na zmeny

Súhrn: Hlavným cieľom prieskumu bolo zistiť výskyt rizika syndrómu vyhorenia u sestier pracujúcich na zmeny.

Kľúčové slová: syndróm vyhorenia, sestra, práca na zmeny, psychická záťaž, prevencia vyhorenia

The risk of burnout syndrome in shift nurses

Summary: The main aim of the survey was to determine the prevalence of risk of burnout syndrome in shift nurses.

Key words: burnout syndrome, nurse, shift work, psychological stress, burnout prevention

doi: 10.48095/ccflo2025110

Úvod

Profesia sestry sa považuje za rizikové povolanie z hľadiska syndrómu vyhorenia vzhľadom na neustále vystavovanie sestier náročným situáciám, akými môžu byť smrť pacienta, kritický zdravotný stav pacienta, na čo môžu nadväzovať aj etické dilemy. Táto situácia môže byť umocnená pocitom nedostatku priestoru na zabezpečenie kvalitnej ošetrovateľskej starostlivosti, čo je spojené s nedostatkom sestier a tým zvýšením záťaže a počtu pacientov na jednu sestru (Apostol et al., 2021). Kelly et al. (2021) uvádzajú, že až polovica pracovníkov

v ošetrovateľstve zažíva vyhorenie, pričom je pravdepodobné, že osobné následky, pracovná dysfunkcia sú potenciálnym rizikom pre pacientov. Syndróm vyhorenia súvisí taktiež s telesnými poruchami, najčastejšie sú to dýchacie ťažkosti, srdcové ťažkosti, gastrointestinálne problémy, bolesti hlavy, dlhodobá únava, bolesti svalov. Duševné zdravie je tiež zasiahnuté, napr. úzkosťami, neskôr môže prísť depresívny syndróm alebo depresia, na ktorú ľahko môže nadviazať nespavosť, suicidálne myšlienky, čo môže mať fatálny následok. Sestry sú častokrát vystavené vysokému pracovného zaťaženiu, ktoré zahŕňa nielen starostlivosť o pacientov v kritických stavoch, ale aj dlhé pracovné zmeny a riešenie náročných situácií. Dlhodobé vystavenie týmto stresovým faktorom môže viesť k postupnému vyčerpaniu, únave a frustrácii, čo výrazne zvyšuje riziko vzniku vyhorenia (Thrall, 2020). Nedocenenie sestier zo strany spoločnosti a porovnávanie s lekárskym povolaním predstavujú významné psychické rizikové faktory, ktoré môžu prispieť k frustrácii a vyhoreniu. Sestry často čelia pocitu, že ich práca je menej cenená v porovnaní s prácou lekárov, hoci sú samostatnými odborníkmi, ktorí nesú zodpovednosť za množstvo kritických rozhodnutí a poskytovanie kvalitnej starostlivosti (Mannion et al., 2023). Pre sestry je dôležité nájsť rovnováhu medzi náročnými pracovnými požiadavkami a osobným životom. Dodržiavanie zdravých návykov, ako je pravidelný pohyb, dostatok spánku a kvalitná strava, prispieva k fyzickej a psychickej pohode. Okrem toho je nevyhnutné venovať čas aktivitám, ktoré podporujú regeneráciu, ako sú koníčky, rodinné stretnutia, voľnočasové aktivity, čo pomáha sestrám udržiavať rovnováhu a predchádzať vyhoreniu (De Simone et al., 2021).

Cieľ prieskumu: Zistiť výskyt rizika syndrómu vyhorenia u sestier pracujúcich na zmeny.

Čiastkové ciele:

• Identifikovať faktory, ktoré ovplyvňujú vznik syndrómu vyhorenia u sestier pracujúcich na zmeny.
• Zistiť mieru osobného uspokojenia u sestier pracujúcich na zmeny.
• Zhodnotiť úroveň emocionálneho vyčerpania u sestier pracujúcich na zmeny.
• Navrhnúť preventívne odporúčania pre prax, ktoré by mohli pomôcť eliminovať vznik syndrómu vyhorenia u sestier.

Výskumné vzorky

Prieskumu, ktorý prebiehal v období február 2025 až marec 2025 sa zúčastnili sestry v počte 96 (100 %) z rôznych odborností pracujúce v odlišných formách pracovnej prevádzky (sestry pracujúce na zmeny, sestry s dennou pracovnou dobou a sestry pôsobiace v ambulantnej sfére).

Metodika a metódy prieskumu

Elektronický dotazník vytvorený v Google Forms bol distribuovaný prostredníctvom facebookových skupín určených pre zdravotnícky personál, ako aj cez osobné kontakty a e-mailovú komunikáciu. Respondenti boli na úvod informovaní o anonymite, dobrovoľnosti účasti a účele prieskumu. Hlavnú časť dotazníka tvoril štandardizovaný nástroj Maslach Burnout Inventory (MBI), ktorý slúži na meranie miery syndrómu vyhorenia. Tento nástroj hodnotí dimenzie emocionálneho vyčerpania, osobného uspokojenia z práce. Okrem MBI dotazníka boli do formulára zaradené aj vlastné otázky zamerané na demografické údaje, ako sú vek, pohlavie, dĺžka odbornej praxe, typ pracoviska, počet odpracovaných zmien a aktuálne pracovné zaradenie.

Analýza výsledkov a ich interpretácia

Získané údaje sme kvalitatívne a kvantitatívne analyzovali a vyhodnotili. Na spracovanie výsledkov sme použili Microsoft Office (MS Word a MS Excel). Komparáciu sme použili na zistenie súvislosti medzi výskytom syndrómu vyhorenia a vybranými premennými. Uvádzame najdôležitejšie výsledky prieskumu v tabuľkovej forme:

Väčšina respondentov nášho prieskumu sú ženy – až 93 (96,88 %). Mužský rod označili 3 (3,13 %) respondenti. Tieto údaje potvrdzujú výraznú prevahu žien v našom súbore (tab. 1).

Na otázku „Aký je Váš vek?“ odpovedalo najviac respondentov v kategóriách do 25 rokov a 26–35 rokov, zhodne po 23 (23,96 %). Veková skupina 36–45 rokov bola zastúpená 18 (18,75 %) respondentmi, nasledovaná kategóriami 46–55 rokov a 56 rokov a viac, v ktorých bolo po 16 (16,67 %) respondentov. Údaje naznačujú rovnomerné vekové rozloženie s miernou prevahou mladších sestier, čo môže ovplyvniť aj ich subjektívne vnímanie pracovnej záťaže a skúsenosti s vyhorením (tab. 2).

Na otázku „Aké je Vaše najvyššie dosiahnuté vzdelanie?“ najčastejšie respondenti uvádzali vyššie odborné vzdelanie – 27 (28,13 %) a vysokoškolské vzdelanie I. stupňa (Bc.) – 23 (23,96 %). Ďalej nasledovali odpovede VŠ vzdelanie II. stupňa (Mgr.) u 16 (16,67 %) respondentov a špecializačné štúdium, ktoré označilo 12 (12,50 %) respondentov. Stredoškolské vzdelanie s maturitou uviedlo 9 (9,38 %) respondentov a vysokoškolské vzdelanie III. stupňa (PhD.) uviedlo 6 (6,25 %) respondentov. Tieto výsledky poukazujú na vysokú mieru kvalifikačnej úrovne v sledovanom súbore, pričom viac než polovica z opýtaných disponuje vysokoškolským alebo odborným vzdelaním (tab. 3).

Na otázku „Aká je dĺžka Vašej praxe?“ najviac respondentov odpovedalo, že pracujú v odbore 1–5 rokov, čo uviedlo 27 (28,13 %) respondentov. Ďalej nasledovali odpovede 21 rokov a viac s počtom 23 (23,96 %) a 6–10 rokov, ktoré označilo 17 (17,71 %) respondentov. Dĺžku praxe 11–20 rokov uviedlo 16 (16,67 %) respondentov a do 1 roka označilo 13 (13,54 %) respondentov. Dáta naznačujú, že vzorka zahŕňa pomerne vyvážené zastúpenie respondentov s rôznou dĺžkou praxe, pričom mierne prevažuje skupina s kratším profesionálnym pôsobením (tab. 4).

Na otázku „Na akom oddelení pracujete?“ najčastejšie respondenti uvádzali chirurgickú kliniku, ktorú označilo 27 (28,13 %) respondentov. Nasledovala jednotka intenzívnej starostlivosti (JIS) so zastúpením 18 (18,75 %) respondentov a ambulancia, kde pracuje 15 (15,63 %) respondentov. Na internej klinike pracuje 14 (14,58 %) respondentov, kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny (KAIM) a psychiatrickú kliniku uviedlo zhodne po 11 (11,46 %) respondentov. Výsledky poukazujú na rozmanité zastúpenie rôznych pracovných prostredí, pričom najväčší podiel z opýtaných pracuje v chirurgickom odbore (tab. 5).

Na výrok „Vďaka svojej práci mám pocit, že mám na ľudí pozitívny vplyv“ najčastejšie respondenti odpovedali možnosťou „raz za týždeň“, ktorú uviedlo 39 (40,63 %) respondentov. Ďalších 22 respondentov (22,92 %) zvolilo odpoveď „niekoľkokrát za týždeň“ a 16 (16,67 %) uviedlo, že tento pocit zažívajú „každý deň“. Zriedkavejšie sa vyskytli odpovede „niekoľkokrát za mesiac“ – 7 respondentov (7,29 %), „niekoľkokrát do roka“ a „raz za mesiac“ zhodne odpovedali 5 (5,21 %) respondenti. Možnosť „nikdy“ zvolili 2 (2,08 %) respondenti. Výsledky naznačujú, že väčšina respondentov vníma svoju prácu ako významne prispievajúcu k blahu pacientov a má pocit pozitívneho vplyvu, čo môže prispievať k ich osobnému uspokojeniu a motivácii pri výkone profesie (tab. 6).

Na otázku „Cítim sa emocionálne vyčerpaná/vyčerpaný svojou prácou“ odpovedalo 10 (10,42 %) respondentov „nikdy“, zatiaľ čo iba 1 (1,04 %) respondent označil možnosť „niekoľkokrát do roka“. Odpoveď „raz za mesiac“ uviedli 2 (2,08 %) respondenti, „niekoľkokrát za mesiac“ 31 (32,29 %), „raz za týždeň“ 28 (29,17 %) a „niekoľkokrát za týždeň“ 22 (22,92 %) respondentov. Možnosť „každý deň“ označili 2 (2,08 %) respondenti. Výsledky naznačujú, že viac ako polovica respondentov pociťuje emocionálne vyčerpanie najmenej raz za týždeň, pričom len menšia časť uvádza jeho výskyt zriedkavo alebo vôbec. Tieto údaje môžu signalizovať vysoké riziko psychickej záťaže a potenciálneho syndrómu vyhorenia u značnej časti súboru (tab. 7).

Na výrok „Mám pocit, že ma moja práca ničí“ uviedlo 38 (39,58 %) respondentov odpoveď „niekoľkokrát do roka“ a 33 (34,38 %) respondentov označilo možnosť „raz za mesiac“. Možnosť „raz za týždeň“ zvolilo 13 (13,54 %) respondentov, „niekoľkokrát za mesiac“ 5 (5,21 %) respondentov a „každý deň“ 4 (4,17 %) respondenti. Možnosť „niekoľkokrát za týždeň“ označili 3 (3,13 %) respondenti, pričom odpoveď „nikdy“ nezvolil žiadny respondent (0,00 %). Výsledky poukazujú na to, že prevažne ide o občasný výskyt negatívneho vnímania práce, avšak takmer štvrtina opýtaných zažíva tento pocit pravidelne, čo môže naznačovať dlhodobý psychický tlak a riziko vyhorenia (tab. 8).

Na otázku „Koľko hodín priemerne spíte?“ menej ako 5 hod spia odpovedalo 55 (57,29 %) respondentov, čo predstavuje najvyšší podiel odpovedí. Spánok v rozmedzí 5 až 6 hod uviedlo 22 (22,92 %) respondentov. Len 9 (9,38 %) respondentov uviedlo, že spia 7 až 8 hod a viac ako 8 hod označilo ako svoj priemer 10 (10,42 %) respondentov. Tieto výsledky poukazujú na výrazne skrátenú dĺžku spánku u väčšiny respondentov, čo môže mať negatívny dopad na regeneráciu organizmu a celkovú psychickú pohodu, najmä pri práci v náročných zdravotníckych podmienkach (tab. 9).

Na výrok „Cítim sa unavená/unavený, keď ráno vstanem a musím čeliť ďalšiemu pracovnému dňu“ odpovedalo 46 (47,92 %) respondentov možnosťou „niekoľkokrát za mesiac“, 16 (16,67 %) označilo odpoveď „raz za týždeň“. Ďalších 12 (12,50 %) respondentov uviedlo, že sa tak cítia „niekoľkokrát za týždeň“ a 10 (10,42 %) označilo odpoveď „raz za mesiac“. Možnosť „niekoľkokrát do roka“ zvolilo 6 (6,25 %) respondentov, „nikdy“ uviedli 4 (4,17 %) respondenti a 2 (2,08 %) respondenti sa takto cítia „každý deň“. Z uvedených údajov vyplýva, že pravidelný výskyt rannej únavy je medzi respondentmi pomerne častý, pričom takmer polovica z nich ju pociťuje opakovane počas mesiaca (tab. 10).

Na otázku „Ako často vykonávate fyzickú aktivitu / cvičíte?“ uviedlo najviac respondentov, že sa venujú pohybu 30 min 1× do týždňa, túto možnosť označilo 36 (37,50 %) respondentov. Vykonávanie fyzickej aktivity 2× týždenne uviedlo 31 (32,29 %) respondentov a 18 (18,75 %) respondentov ju realizuje 3× týždenne. Zostávajúcich 11 (11,46 %) respondentov fyzickú aktivitu nevykonáva vôbec. Výsledky naznačujú, že väčšina respondentiek má určitú mieru fyzickej aktivity, hoci prevažne v nižšej frekvencii, čo môže mať významný dopad na zvládanie stresu a prevenciu syndrómu vyhorenia (tab. 11).

Na otázku „Aký je typ Vašej pracovnej zmeny?“ 68 (70,83 %) respondentov uviedlo že pracuje na zmeny. Ďalších 26 (27,08 %) respondentov pracuje výlučne počas denných zmien a 2 (2,08 %) respondenti deklarovali, že vykonávajú iba nočné zmeny. Z výsledkov vyplýva, že prevažná väčšina z nich pracuje v zmenovej prevádzke, čo môže mať významný vplyv na ich pracovné zaťaženie a psychickú pohodu (tab. 12).

Na otázku „Aký je Váš týždenný počet odpracovaných hodín?“ odpovedalo najviac respondentov, že pracujú 61 a viac hod týždenne – túto možnosť zvolilo 38 (39,58 %) respondentov. Ďalších 34 (35,42 %) respondentov uviedlo, že odpracujú 41 až 60 hod za týždeň, 21 až 40 hod týždenne pracuje 22 (22,92 %) respondentov a len 2 (2,08 %) respondenti uviedli, že pracujú menej ako 20 hod týždenne. Tieto údaje poukazujú na vysoké pracovné zaťaženie zdravotníckeho personálu, pričom viac než tri štvrtiny respondentov odpracujú týždenne nad rámec štandardného pracovného času (tab. 13).

Na otázku „Aké copingové stratégie používate na prevenciu vyhorenia?“ odpovedalo 38 (39,58 %) respondentov, že nepoužívajú žiadne stratégie. Ďalších 20 (20,83 %) uviedlo, že žiadne stratégie nepoznajú, čo poukazuje na nízku informovanosť o možnostiach zvládania psychickej záťaže. Z konkrétnych foriem zvládania stresu uviedlo meditáciu 12 (12,50 %) respondentov, písanie denníka 11 (11,46 %), jógu 7 (7,29 %) a rozhovor s blízkou osobou 8 (8,33 %) respondentov. Tieto výsledky naznačujú, že väčšina z opýtaných copingové stratégie buď aktívne nevyužíva, alebo nemá dostatok poznatkov o ich možnostiach, čo môže zvyšovať ich zraniteľnosť voči pracovnej záťaži a vyhoreniu (tab. 14).

Komparácie použité na zistenie súvislosti medzi výskytom syndrómu vyhorenia a vybratými premennými:

Komparáciou sme zistili, že vzhľadom na vek je emocionálne vyčerpanie u respondentov do 25 rokov nižšie (12 respondenti) ako vo vekových kategóriách respondentov: od 26 do 35 rokov, kde je emocionálne vyčerpaných 19 respondentov a u sestier vo vekovej kategórii od 46 do 55 rokov je emocionálne vyčerpaných 14 respondentov. Naopak u respondentov vo vekovej kategórii od 36 do 45 rokov je emocionálne vyčerpaných 11 respondentov a u 55 ročných a viac je 8 emocionálne vyčerpaných respondentov (tab. 15).

Komparáciou sme zistili, že vzhľadom na dĺžku praxe je emocionálne vyčerpanie u respondentov s dĺžkou praxe do 1 roka u 3 respondentov. U respondentov s dĺžkou praxe od 1 do 5 rokov je emocionálne vyčerpaných 22 respondentov, u respondentov s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov je emocionálne vyčerpaných 10 respondentov, u respondentov s dĺžkou praxe od 11 do 20 rokov je počet respondentov emocionálne vyčerpaných v počte 14 a u respondentov s 21 a viac ročnou dĺžkou praxe v počte 15. Vyšší výskyt symptómov syndrómu vyhorenia možno pozorovať u respondentov s vyššou dĺžkou klinickej praxe (tab. 16).

 

Diskusia

Na prieskumnú otázku „Aký je výskyt syndrómu vyhorenia u sestier pracujúcich na zmeny?“ výrazná časť sestier označila tieto prejavy ako pravidelne sa opakujúce – niekoľkokrát do mesiaca alebo týždenne. Napr. na otázku „Mám pocit, že ma moja práca ničí“ odpovedalo až 38 respondentiek, že takýto pocit zažívajú niekoľkokrát do roka (39,58 %), a ďalších 33 osôb uviedlo, že sa tak cítia raz za mesiac (34,38 %). Tieto zistenia poukazujú na prítomnosť častého subjektívneho vnímania duševného opotrebovania, čo je jeden z kľúčových indikátorov syndrómu vyhorenia. Výsledky korešpondujú so závermi zahraničných výskumov. Quesada-Puga et al. (2024) identifikovali, že pracovná nespokojnosť sestier pracujúcich na JIS úzko súvisí s mierou vyhorenia. Ako kľúčové faktory uvádzajú nedostatok skúseností, nepriaznivé pracovné prostredie a podmienky. Vyššia miera pracovnej nespokojnosti sa spájala s častejším výskytom emočného vyčerpania a depersonalizácie. Rovnako Kelly et al. (2021) vo svojom výskume konštatujú, že až 54 % sestier vykazovalo miernu formu syndrómu vyhorenia. Po jednom roku sa skóre emočného vyčerpania v ich vzorke zvýšilo o 10 % a skóre cynizmu až o 19 %. Zároveň sa potvrdil negatívny vplyv syndrómu vyhorenia na organizačnú stabilitu, pričom vyššia miera vyčerpania sa spájala so zvýšenou fluktuáciou personálu. Z výsledkov teda vyplýva, že syndróm vyhorenia predstavuje aktuálny a vážny problém aj v slovenskom zdravotníckom prostredí, najmä v skupine sestier pracujúcich na zmeny. Uvedené zistenia poukazujú na potrebu preventívnych opatrení a podpory duševného zdravia zdravotníckeho personálu, najmä v náročných pracovných režimoch.

Medzi najvýznamnejšie faktory patrí dlhý pracovný čas, práca na zmeny, nedostatok odpočinku. Tieto teoretické zistenia korešpondujú s výsledkami z dotazníkového šetrenia, kde až 70,83 % sestier uviedlo, že pracujú na zmeny, pričom mnohé z nich identifikovali aj ďalšie rizikové faktory – ako napr. nedostatok fyzickej aktivity, alebo dlhý týždenný pracovný čas (napr. 39,58 % respondentiek pracuje 61 a viac hod týždenne). Tieto zistenia významne prispievajú k zníženej kvalite života, čo je často predpokladom vzniku syndrómu vyhorenia. Podľa Boivina et al. (2022) nepravidelný pracovný režim narúša cirkadiánne rytmy, vedie k poruchám spánku a zvyšuje riziko fyzických a psychických ochorení. S podobnými zisteniami prichádza aj Williams (2022), ktorý zdôrazňuje, že sestry často čelia nadmernému stresu a majú problém udržiavať rovnováhu medzi prácou a starostlivosťou o seba, čo zvyšuje ich zraniteľnosť voči dlhodobému vyčerpaniu.

Úroveň pracovného uspokojenia u sestier pracujúcich na zmeny – zistenia z nášho dotazníkového prieskumu ukazujú na to, že si väčšina respondentiek uvedomuje pozitívne aspekty svojej profesie. Viaceré sestry vyjadrili pocit, že v práci dosahujú užitočné výsledky a majú pozitívny vplyv na pacientov. Napr. až 40,63 % z opýtaných uviedlo, že pocit pozitívneho vplyvu na ľudí zažívajú raz za týždeň, pričom ďalších 16,67 % uviedlo, že tento pocit má každý deň. Tieto odpovede naznačujú, že vnímanie profesijného zmyslu a dopadu vlastnej činnosti zohráva významnú úlohu v celkovej spokojnosti sestier s vykonávanou prácou. Naše výsledky šetrenia korešpondujú so závermi Nurmeksela (2021), ktorá poukazuje na to, že na pracovné uspokojenie sestier vplýva predovšetkým spôsob riadenia, organizačná štruktúra a podpora zo strany vedenia. Autorka odporúča, aby manažéri vytvárali podmienky, v ktorých sa sestry môžu cítiť motivované, bezpečné a profesijne uznané. S týmto prístupom súhlasí aj Penconek (2021), ktorý zdôrazňuje význam sociálnej podpory, tímovej súdržnosti a možnosti autonómne rozhodovať, pričom upozorňuje, že tieto faktory môžu významne ovplyvniť mieru spokojnosti a pohody sestier, najmä v náročnom pracovnom prostredí.

Úroveň emocionálneho vyčerpania u sestier pracujúcich na zmeny – z výsledkov nášho šetrenia vyplýva, že prejavy vyčerpania sa vyskytujú niekoľkokrát za mesiac u 32,29 % respondentov, niekoľkokrát za týždeň u 22,92 % respondentov, raz za týždeň u 29,17 % respondentov. Výsledky naznačujú, že viac ako polovica respondentov pociťuje emocionálne vyčerpanie najmenej raz za týždeň, pričom len menšia časť uvádza jeho výskyt zriedkavo alebo vôbec. Tieto údaje poukazujú na zvýšenú psychickú záťaž, ktorá môže byť dôsledkom práce na zmeny, ale aj celkového pracovného prostredia. Grotto-de-Souza (2022) poukazuje na význam toxických medziľudských vzťahov, ako je mobbing, ktoré môžu prispievať k psychickej ujme pracovníkov, hoci nie sú často hlásené. Tým sa potvrdzuje, že emocionálne vyčerpanie môže byť ovplyvňované aj skrytými sociálnymi faktormi na pracovisku.

Z nášho prieskumného šetrenia vyplýva, že 38 (39,58 %) respondentov nepoužíva žiadne copingové stratégie. Ďalších 20 (20,83 %) respondentov nepozná čo sú copingové stratégie, čo poukazuje na nízku informovanosť o možnostiach zvládania psychickej záťaže. Z konkrétnych foriem zvládania stresu uviedlo meditáciu 12 (12,50 %) respondentov, písanie denníka 11 (11,46 %), jógu 7 (7,29 %) a rozhovor s blízkou osobou 8 (8,33 %) respondentov. Tieto výsledky naznačujú, že väčšina z opýtaných copingové stratégie buď aktívne nevyužíva, alebo nemá dostatok poznatkov o ich možnostiach, čo môže zvyšovať ich zraniteľnosť voči pracovnej záťaži a vyhoreniu.

Komparáciou sme zistili súvislosti medzi výskytom syndrómu vyhorenia a vybranými premennými. Zo získaných údajov vyplýva, že vyšší výskyt symptómov syndrómu vyhorenia možno pozorovať u sestier s dlhšou praxou, s vyšším počtom odpracovaných hodín týždenne a u tých, ktoré pracujú prevažne na zmeny. Tieto faktory sa ukazujú ako významné pri hodnotení rizika vyhorenia.

Odporúčania pre prax

Na základe získaných údajov a zistení z realizovaného výskumu navrhujeme niekoľko odporúčaní, ktoré by mohli napomôcť k prevencii a zníženiu výskytu syndrómu vyhorenia u sestier pracujúcich na zmeny:

• Zvýšiť povedomie o copingových stratégiách. Výsledky ukázali, že mnohé sestry nevyužívajú, alebo vôbec nepoznajú dostupné stratégie zvládania stresu. Preto sa javí ako efektívne riešenie realizácia pravidelných edukačných seminárov či workshopov zameraných na psychohygienu, relaxačné techniky, mindfulness alebo zvládanie záťaže. Tieto vzdelávacie aktivity by mali byť súčasťou kontinuálneho vzdelávania zdravotníckeho personálu.
• Podpora moderných foriem starostlivosti o duševné zdravie. Vzhľadom na neustálu pracovnú vyťaženosť sestier môže byť prínosné zavádzanie digitálnych nástrojov, ktoré slúžia na krátke oddychové aktivity počas služby. Napr. jednoduché aplikácie alebo funkcie na smart hodinkách s pripomienkou vedomého dýchania – trvajúceho len 2 min – môžu napomôcť k zníženiu aktuálneho stresu a k regulácii emócií priamo na pracovisku.
• Zlepšovanie pracovného prostredia a medziľudských vzťahov.
• Podpora otvorenej komunikácie, rešpektu a spolupráce medzi kolegami je základom duševnej pohody v tíme.
• Organizácia teambuildingových aktivít na podporu pocitu spolupatričnosti, dôvery a tímového ducha. Takéto stretnutia môžu byť zamerané na relax, pohyb alebo spoločné zážitky mimo pracovného prostredia.
• Podpora pohybových aktivít a rovnováhy medzi prácou a odpočinkom. Pre zdravotníkov, ktorí pracujú na zmeny, je mimoriadne dôležité zabezpečiť pravidelnú fyzickú aktivitu ako súčasť zdravého životného štýlu. Podporou môže byť napr. ranná joga pred začiatkom zmeny, ktorá pomáha stabilizovať psychický stav, zvyšuje odolnosť voči stresu a podporuje regeneráciu organizmu.

Tieto odporúčania sú zamerané na praktickú podporu duševného zdravia sestier, pričom kladú dôraz na prevenciu, sebareflexiu a rozvoj pozitívneho pracovného prostredia. Implementáciou uvedených opatrení by bolo možné efektívne prispieť k zníženiu výskytu syndrómu vyhorenia a zvýšeniu spokojnosti a kvality života zdravotníckeho personálu.

Záver

Výsledky realizovaného prieskumu potvrdzujú, že sestry pracujúce na zmeny sú v reálnom riziku rozvoja syndrómu vyhorenia. Hoci časť z nich uvádza len občasné príznaky, ako je únava, významný podiel respondentiek tieto prejavy zažíva opakovane, niekoľkokrát do mesiaca alebo týždenne. To poukazuje na dôležitosť venovania pozornosti tejto problematike, a to nielen na individuálnej, ale aj systémovej úrovni. Ukázalo sa, že osobné uspokojenie z práce a pozitívne vnímanie vlastného prínosu môžu do určitej miery pôsobiť ako ochranný faktor. No napriek týmto pozitívam nemožno prehliadnuť, že emocionálne vyčerpanie sa vyskytuje u nemalej časti sestier. V kontexte práce na zmeny sa za mimoriadne závažný jav považuje narušenie spánkového režimu, čo vedie k chronickému stresu a znižuje schopnosť zvládať pracovnú záťaž. Osobitnú pozornosť si zaslúži zistenie, že mnohé sestry nepoznajú alebo nevyužívajú žiadne stratégie zvládania stresu. Tento nedostatok poznatkov o prevencii vyhorenia poukazuje na potrebu cielenej edukácie a podpory v oblasti duševného zdravia. Zároveň sa ako významný faktor ukazuje kvalita pracovného prostredia a medziľudských vzťahov. Práve nedostatok podpory zo strany vedenia, zlá komunikácia či kolektívne napätie môžu prispievať k postupnej demotivácii a úpadku pracovného nasadenia. Prevencia syndrómu vyhorenia si vyžaduje komplexný prístup. Zahŕňa nielen osobnú psycho-hygienu, ale aj organizačné opatrenia, kvalitné pracovné podmienky a podporujúce vzťahy v tíme.

Literatúra

1. APOSTOL A. M., VORONEANU R. V. Burnout syndrome from past to present. Archiv Euromedica 2021; 11(5): 16–19. doi: 10.35630/2199-885X/2021/11/5.4.
2. BOIVIN D. B., BOUDREAU P., KOSMADOPOULOS A. Disturbance of the Circadian System in Shift Work and Its Health Impact. Journal of Biological Rhythms 2022; 37(1): 3–28. doi: 10.1177/07487304211064218.
3. DE SIMONE S., VARGAS M., SERVILLO G. Organizational strategies to reduce physician burnout: a systematic review and meta-analysis. Aging Clin Exp Res 2021; 33(4): 883–894. doi: 10.1007/s40520-019-01368-3.
4. GROTTO-DE-SOUZA J., POHL H. H., AGUIAR-RIBEIRO D. Mobbing as a source of psychological harm in workers. Rev Bras Med Trab 2022; 20(4): 670–675. doi: 10.47626/1679-4435-2022-766.
5. KELLY L. A., GEE P. M., BUTLER R. J. Impact of nurse burnout on organizational and position turnover. Nurs Outlook 2021; 69(1): 96–102. doi: 10.1016/ j.outlook.2020.06.008.
6. MANNION R., EXWORTHY M., WIIG S. et al. The power of autonomy and resilience in healthcare delivery. BMJ 2023; 382: e073331. doi: 10.1136/bmj-2022-073331.
7. NURMEKSELA A., MIKKONEN S., KINNUNEN J. et al. Relationships between nurse managers’ work activities, nurses’ job satisfaction, patient satisfaction, and medication errors at the unit level: a correlational study. BMC Health Serv Res 2021; 21(1): 296. doi: 10.1186/s12913-021-06288-5.
8. QUESADA-PUGA C., IZQUIERDO-ESPIN F. J., MEMBRIVE-JIMÉNEZ M. J. et al. Job satisfaction and burnout syndrome among intensive-care unit nurses: A systematic review and meta-analysis. Intensive Crit Care Nurs 2024; 82: 103660. doi: 10.1016/ j.iccn.2024.103660.
9. PENCONEK T., TATE K., BERNARDES A. et al. Determinants of nurse manager job satisfaction: A systematic review. Int J Nurs Stud 2021; 118: 103906. doi: 10.1016/j.ijnurstu.2021.103906.
10. THRALL T. H. Optimal Allocation of Nursing Resources: An Interview With Robyn Begley, DNP, RN, NEA-BC; Pamela F. Cipriano, PhD, RN, NEA-BC, FAAN; and Todd Nelson, FHFMA, MBA. J Nurs Adm 2020; 50(10): 502–504. doi: 10.1097/NNA.0000000000000924.
11. WILLIAMS S. G., FRUH S., BARINAS J. L. et al. Self- -Care in Nurses. Journal of Radiology Nursing 2022; 41(1): 22–27. doi: 10.1016/j.jradnu.2021.11.001.

 

PhDr. Silvia Danková, PhD., MBA, MPH, dipl. s.
Ústav ošetrovateľstva, LF UPJŠ, Košice, Slovensko

---

Recenzie

doc. Tkáčová Ľubomíra, PhD., MPH
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníckych odborov PU, Prešovská univerzita v Prešove

PhDr. Gabriela Kuriplachová, PhD.
Katedra ošetrovateľstva, Fakulta zdravotníckych odborov PU, Prešovská univerzita v Prešove

 

 

• tisk
• předplatit si